Budúcnosť nenávisti

20. june 2012 at 13:39 | Katie - hime
Takže ďalšia jednodielovka... dúfam, že sa bude páčiť. Pôvodne to bolo na súťaž o životnom prostredí takže je tam mierny náznak poučenia teda aspoň som sa o to snažila :) :)


Viete si predstaviť, že by bol svet rozdelený na dve časti, ktoré by však neboli vôbec podobné? Vlastne, každá by bola úplne iná. Jediná spoločná vec by bola iba to, že na oboch stranách by žili ľudia. Dosť odpudivá predstava, však? Pre mňa to však bola realita.
Nenarodila som sa však na tejto planéte. Dorazila som iba pred pár hodinami a teraz stojím na vysokom múre, ktorý oddeľuje tieto dve "krajiny", ak sa to dá tak nazvať.


Sadla som si na múr smerom k jednej s tých "krajín". Boarne nala - to tá na pohľad škaredšia. Nemohla som uveriť, že tam naozaj niekto žije. Vo vzduchu sa vznášal zvláštny opar s nepríjemným pachom, ktorý vytváral na oblohe čierne mraky. Slnko nebolo vidieť. Myslím, že tu už dlho nesvietilo. Všade bola totiž šedá tráva a suché stromy bez lístia. Vlastne, iba jeden jediný strom. Zvyšné miesta boli zaplnené továrňami a vysokými komínmi, z ktorých vychádzali husté čierne kúdoly dymu, ktoré ešte viac začierňovali oblohu. Myslím, že to ony boli zdrojom čudného zápachu na okolí. Nebol to však jediný zdroj! Ďalším boli obrovské kopy odpadkov pohádzane na každom voľnom mieste. Ešte aj rieka, ktorá tadiaľto tiekla, bola čierna. Voda v nej ani netiekla, skôr sa pomaly plazila ako had.
"Hej, ty tam!" ozval sa zrazu krik podo mnou. Pozrela som sa na to miesto. Stál tam muž, alebo skôr chlapec s tmavými hnedými vlasmi a očami. Nevyzeral veľmi zdravo. Pleť mal popolavú, oči podliate krvou a telo len kosť a kožu. Na tomto chudom tele visela zažltnutá košeľa a staré zodraté rifle zviazané povrazom, aby na ňom vôbec držali. Bolo mi ho celkom ľúto.
"Čo potrebuješ?" priateľsky som mu odpovedala. Naozaj mi ho bolo ľúto. Nielen preto, ako vyzeral, ale aj kvôli tomu, kde žil.
"Vlastne nič. Len som sa chcel opýtať prečo si tu?" odpovedal a vyliezol za mnou na múr. Sadol si vedľa mňa a zahľadel sa pred seba. Tiež prechádzal pohľadom po tej zúboženej krajine.
"Hľadám si nový domov," povedala som so zármutkom. Táto časť planéty mi pripomínala moju. Odtiaľ som však musela odísť, lebo sa tam už naozaj nedalo žiť. Dúfala som, že tu to bude vyzerať inak. Veľmi ma však sklamal tento pohľad.
"Nebodaj sa chceš nasťahovať na tak odporné miesto ako je môj domov? Prečo nejdeš na druhú stranu?" milo a aj celkom múdro sa ma opýtal chlapec. Uvedomila som si, že má pravdu. Táto časť o chvíľu bude vyzerať ako moja planéta. Vzduch nedýchateľný, pôda bez života. Vtedy som otočila hlavu a na malý okamžik som pozrela na druhú stranu. Bolo to len na pár sekúnd, ale aj tak som bola milo prekvapená, ako vyzerá. Pozrela som sa na môjho suseda. Stále pozeral pred seba. V očiach mal slzy, ale ani jedna mu nestiekla po líci. Vedela som, že aj jemu je ľúto svojho rodného kraja.
Ja som si však musela nájsť lepší domov než ten predtým. Tak som sa otočila k tej druhej krajine, ktorá ma tak ohromila. Bola dokonale nádherná! Modrá obloha s obrovským žltým slnkom. Všade tráva, stromy, kvety a malé, ale i veľké zvieratá. Tiež tu boli továrne, ale bolo ich oveľa menej a neznečisťovali vzduch. Všetko tu prekypovalo životom. Ešte aj ľudia boli vonku. Sedeli na dekách a buď s rodinou jedli, alebo si čítali, ba aj sa naháňali so svojimi zvieracími miláčikmi.
"Prepáč, ale nechcela by si so mnou ísť na piknik?" opakovalo sa to isté ako na druhej strane. Znova na mňa niekto zdola volal. Pozrela som sa na toho človeka. Bol to tiež chlapec. Mal však blond vlasy, modré oči a telo plné života. Jeho oblečenie mu nádherne obopínalo telo. Vyzeral úžasne. Omnoho lepšie ako prvý.
"A ponúkol by si aj môjho priateľa?" opýtala som sa naspäť. Doširoka sa usmial a prikývol. Po tom mi len podal svoj piknikový kôš a vyliezol za nami. Obom nám podal malé chlebíky.
"Čože tu tak sedíte?" opýtal sa nás plnými ústami. Všetko som mu vysvetlila. Iba prikyvoval a ďalej jedol.
Nakoniec však povedal: "Vybrať si je ťažké. Hlavne, keď ti tá druhá strana pripomína domov. Povedala si však, že hľadáš lepší. Nehovorím, že moja krajina je dokonalá, a ani ti nemôžem zaručiť, či o pár rokov nebude vyzerať rovnako, ale žiť v čistom vzduchu, kde ťa nebude ohrozovať už len pitie vody, je určite lepšie," povedal veľmi zamysleným hlasom. Všetko však bola pravda. Hľadala som lepší domov. Možno mi tá horšia časť pripomínala ten starý, ale presne preto by som mala ísť na druhé miesto.
A v tom momente som sa rozhodla! Pôjdem na krajšiu stranu, ale zároveň sa budem snažiť vylepšiť druhú, aby som už viac nemusela opustiť svoj domov.
Zoskočila som z múra. Chlapec z TEJ strany ma nasledoval. Zdola to bolo ešte krajšie. Tráva ma jemne šteklila na nohách a jemný vánok mi rozfúkaval vlasy. Bolo to nádherné. Vedela som, že to je môj domov!
"Poď s nami!" zavolala som na TOHO druhého chlapca. No on iba pokrútil hlavou, usmial sa a zoskočil naspäť. Vedela som, prečo mi to nezazlieval, ale sľúbila som si, že napravím, aj druhú stranu!
 


Comments

1 Biuška Biuška | Web | 21. june 2012 at 7:17 | React

haló už mi pošleš tú fotku a základné údaje? :))) už to potrebujem

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement