Kto povedal, že život je ľahký?! - 13. kapitola: Pravda vyšla konečne najavo

26. february 2012 at 13:49 | Katie - hime |  Kto povedal, že život je ľahký?!
Nelly ležala na mojej posteli a pozerala na strop. Obe sme čakali na príchod jej sestry. Túžila som ju spoznať.
"Cendy, je tu!" zakričal na mňa otec. Naraz sme sa postavili a kráčali sme k dverám. Srdce mi bušilo ako o závod. Bola som zvedavá, či sa jej sestre bude podobať.
Otec stál pri dverách a s niekym sa rozprával. Nevidela som ani jednému do tváre.


"A tu ste," povedal otec, keď sme pri ňom s Nelly zastavili. Iba som sa naňho usmiala a pozrela som sa na Nellynu sestru. Keď som ju zbadala dych sa mi zastavil a srdce vynechalo jeden úder. Nelly sa však správala akoby sa nič nestalo. Vzala si od nej tašku a kráčala naspäť do mojej izby.
"Cendy, žiješ?" opýtala sa ma znova a ja som sa spamätala a uvedomila som si ako blbo musím vyzerať.
"Á-áno... myslím. A-ale čo tu robíš?" nasvojo som sa opýtala a pozrela som jej primo do jej čiernych očí.
"Ja som Nellyna mladšie sestra... no mladšia o pár minút," odpovedala s kľudom v tvári. Prekvapene som na ňu pozerala. Ako mi to môže len tam oznámiť?
"Mohla by som sa s tebou porozprávať vonku?" potrebovala som od nej vysvetlenie! Samozrejme prikývla a usmiala sa. Ja som nad tým iba pokrútila hlavou a vzala som si z vešiaka bundu obula som si papuče.
Vyšli sme za dom a tam sme sa postavili tvárou v tbár. Vonku bola tma a preto som jej poriadne nevidela do tváre, ale nejako mu to neprekážalo.
"Čo potrebuješ?" opýtala sa a ja som predpokladala, že sa mi pozretá do očí.
"Helly, prečo si mi to nepovedala, že Nelly je tvoje sestra?!" vybafla som na ňu a snažila soom sa prispôsobiť oči tej tme. Nejako sa mi to nedarilo a tak som si len predstavovala ako sa tvári.
"J-ja som sati to bála povedať. Totiž mi sme s Nelly dvojičky, ale nejako sa veľmi nemusíme. Vidíme sa v škole, ale doma vôbec," hovorila pomaly a na každé slovo dávala dôraz, "Preto som sa ti to bála povedať. Pri tvojej povahe by ti to bolo ľúto a snažila by si sa nás uzmieriť, ale ver mi. Nemá to cenu," dokončila. Ja som len prekvapene pozerala pred seba a rozmýšľala som, či som tomu rozumela. Helly a Nelly sú dvojičky, ale... prečo majú iné priezviskáM A vlastne prečo sa tak neznášajú?
"J-ja... budem musieť ísť," vyslovila som tie slová akoby ma mali popáliť. Otočila som sa jej chrbtom a smerovala som k späť dnu. Helly ma však chytila za ruku a otočila si ma k sebe. Prekvapene som zažmurkala a pozrela som sa jej do očí.
"Stalo sa niečo?" opýtala sa ma, stále držajúc mi ruku. Nevedela som ako mohla tušiť, že mi niečo je, ale vedela to. Z nejakého neznámeho dôvodu to vedela.
"Nie, vôbecc nič," odhodlala som sa jej klamať. Nechcela som jej v tom momente povedať o tom, čo sa stalo medzi mnou a Nelly. Netušila som ako sa k tomu postaví. Chcela som si to radšej nechať pre seba.
"Cendy, ty naozaj nevieš dobre klamať. Má to niečo spoločné s Nelly?" vtey som si uvedomila, že ma má naskrz prekuknutú. Nechápala som však ako vedela, že je to niečo s Nelly. Predsa len o nej (v tomto zmysle) sme sa nerozprávali.
"Á-áno," povedala som pomaly a sklopila som zrak k zemi. Nechcela som vidieť jej výrazm keď si to všetko uvedimí. Bála som sa toho. Vlastne ani neviem prečo.
"Máš ju rada?" potichu sa ma opýtala a pustila mi ruku. Prekvapene som sa na ňu pozrela. Vedela som však, že jej musím odpovedať a tak som pomaly, ale presvedčivo prikývla. Potom som už len čakala na verdikt.
"Som rada, že si šťastná a... vlastne, ja ti tiež musím niečo povedať," hovorila slovo za slovom a ja som prestávala chápať. Vedela som, že sa na ňu nemám za čo hnevať, ale v mojom vnútri to vrelo. Už som len čakala, kedy mi začne sršať s uší para.
"Helly, prečo som potom mala robiť ten plán?" opýtala som sa jej skrývajúc svoj hnev. Všetko sa okolo mňa točilo a ja som chcela niekomu vraziť. Najbližší objekt bola Helly, ale... to by som nedokázala.
"Ono sa to všetko stalo iba dnes," trochu vystrašene povedala. Čakala som ešte nejaké vysvetlenie, ale žiadne neprichádzalo. Vtedy som si uvedomila, že už nevládzem stáť oproti nej a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Potrebovala som od nej aspoň na pár minút, možno hodín zdrhnúť! Vedela som, že moja záchrana je v mojej izbe.
"Helly, prepáč, ale ja by som už išla naspäť. V pondelok sa porozprávame," silene som sa usmiala a objala som ju.
Po chviľi som sa od nej odtisla a otočila som sa na odchod. Helly už nič nepovedala. Bolo to pre mňa ľahšie.
 


Comments

1 Haruko Riku Haruko Riku | Web | 26. february 2012 at 19:16 | React

rýchlo ďalší diel :)

2 Michaeladeppovalová♥esbenko Michaeladeppovalová♥esbenko | Web | 26. february 2012 at 19:23 | React

ahojky jak se máš good povídka

3 Mishelee♥esbenko♥ Mishelee♥esbenko♥ | Web | 26. february 2012 at 21:16 | React

jj dobře nebude vadit že diplomek pro tebe zveřejním v pátek?

4 Saki Saki | Web | 27. february 2012 at 19:35 | React

jááj je to stále lepšie a lepšie *.* som veľmi zvedavá na další diel ^^

5 Haruko Riku Haruko Riku | 21. march 2012 at 18:16 | React

kedy bude ďalší diel???

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama