Zlý výber 2. časť

16. may 2011 at 15:00 | Katie - hime |  Zlý výber
Zlý výber - 2. kapitola


Okej... čo teraz mám robiť. Neviem prečo, ale nechcem tam ísť. Zároveň ju tam nechcem nechať. Ale... mohla by som sa jej pomstiť za to, že sa na mňa vykašlala... Zobrala som papierik a roztrhala som ho. Postavila som sa a zahodila ho... pri koši som sa zamyslela. Nechcem! Otočila som sa na podpätku a vrátila sa na miesto. Mali sme mať matematiku...
vedela som, že Frize bude zasa nadávať. Kika sa na konci prestávky vrátila. Na tvári mala viac ako sklamaný výraz. Bolo to niečo ako hnev zmiešaný so smútkom. Ignorovala som ju a snažila som sa sústrediť na hodinu.
Deň ubehol celkom rýchlo. Poslednú hodinu sme mali výtvarnú kde sme vyrábali keramické výrobky. Ako vždy som sa čo najrýchlejšie vybehla zo školy. Už som chcela odísť zo šatne, keď v tom ma zastavila Kika. Zatarasila mi cestu takže som sa jej nemala ako vyhnúť. Už som očakávala, že mi vlepí, ale odviedla si ma nabok a tam spustila. Povedala asi desať súvislých viet a potom sa jej podlomili kolená. Znovu som mala dve možnosti: A) odísť a nechať ju tu v ponížený, alebo B) pomôcť jej a udobriť sa. Lenže ja neviem či sa s ňou chcem udobriť. Nechcela som. Otočila som sa a odišla. Cesta domov bola nudná. Jediné načo som sa tešila bol večer. Okamžite som sa začala baliť, keď v tom mi začala na celú izbu vrieskať pesnička z mobilu. Volala mi Molly. Rýchlo som to zdvihla. Molly je moja najlepšia kamarátka. Vždy ma podržala len teraz mala doma voľajaké problémy.
"Prosím," milým hlasom som povedala so telefónu.
"Eli príď rýchlo ku mne..." potom sa jej podlomil hlas. Nevedela som čo sa deje, ale vedela som, že sa musím rozhodnúť medzi Molly a otcom. Bála som sa o ňu. Rýchlo som napísala otcovi SMS, že budem meškať a bežala som za Molly. Jediné šťastie je, že býva o dve ulice ďalej. Dovnútra som sa dostala jednoducho. Totiž dala mi pre istotu kľúč. V celom byte nebolo ničoho a ani nikoho. Molly bola v izbe. Okolo nej bolo malé jazierko sĺz. Ledva sa držala na svojich už aj tak zoslábnutích rukách.
"Molly kde sú všetci?" jej rodinu tvorila mama, otec a dvaja bratia. Dúfala som, že mi to voľajako vysvetlí, ale ona iba mykla plecami a posunula ku mne papierik. V rýchlosti som si prečítala. Snažila som sa nechápať tomu obsahu, ale bol až moc zreteľný. Nechápala som prečo by jej to robili. To vážne na svete existujú ľudia, ktorý nemajú radi svoje deti?! Nevedela som čo mám robiť. Otec mal čo chvíľa doraziť, ale ja som ju tu nemohla nechať a pochybovala som, že by vôbec išla so mnou. Vybrala som teda telefón s vrecka a vytočila som otcove číslo. Okamžite mi to zdvihol.
"Elizabet čo sa deje?" prestrašeným hlasom sa ozvala Jessica. Nevedela som koľko jej toho môžem povedať. Hlavne keď bola pri otcovi, ale bola som zúfala.
"Jess ja k vám nemôžem ísť..." nikto si asi nevie predstaviť čo to pre mňa bolo. Chcela som k nim ísť, ale nemohla som. Vedela som, že keby som odišla Molly by vyviedla nejakú blbosť.
"Prečo?" jednoduchá otázka, ale naň bola komplikovaná odpoveď.
"Molly..." Jessica vedela o Molly všetko. Vedela som, že keď jej toto poviem tak to bude stačiť.
"Chápem... neboj bude to v poriadku zajtra ti zavoláme," odložila mobil a chytila som Molly okolo pliec. Keď už sa začalo zotmievať nachvíľu som sa vrátila domov. Mama ešte nebola doma a Ján bol tiež bohvie kde. Načarbala som teda odkaz na papier a zobrala som si veci. Cestou späť som sa ešte zastavila v obchode a kúpila som niečo na večeru. Molly sa ani nepohla. Jediné čo mi bolo znakom, že žijem bol jej pomalý dych. Jediné čo som si neuvedomila prvýkrát bolo to, že jediné čo jej nechali boli dva spacáky, tri vrecia (asi s oblečením) a vankúše. Dokonca boli tak milosrdný a nechali jej malú chladničku. Vedela som, že sa teraz Molly neudrží na súkromnej škole, ktorú jej rodičia platili. Nevedela som čo mám povedať... ani čo mám spraviť. Večer keď už bolo okolo tej siedmej ôsmej... Som nám roztiahla spacáky. Dala som ich čo najbližšie k sebe. Molly som opatrne uložila do jedného a ja som si ľahla do toho druhého. Ani neviem ako som zaspala.

Ráno bolo kruté. Vstala som ako prvá čo bola celkom výhoda. Nachystala som nám aké také raňajky a prezliekla som sa. Molly vstala chvíľu po mne. Zobudila sa s úsmevom na perách čo bola celkom dobré znamenie. Raňajky prebehli v tichosti.
"Eli presťahuj sa ku mne," povedala keď konečne prežúvala posledné sústo. Nevedela som jej odpovedať. Vedela, že by sme spolu zvládli zariadiť tento byt, ale či by sme sa zvládali učiť bolo otázne.
"Molly ja neviem či je to dobrý nápad. Ako by sme stíhali platiť?" vlastne som si v duchu na to sama odpovedala, ale chcela som počuť čo mi povie ona. Dúfala som, že nepríde s nejakým nepriestrelným nápadom. Vedela som to... dokázala som to prečítať z jej tváre.
"No takže na nábytok by sme sa zložili... myslím, že tvoja mam by ti prispela a splátky.... to by sme mali takto. Ja 9 miliónov... čo som s dedila po prarodičoch plus... tristotisíc čo mi nechali rodičia... ešte niečo mám na vkladnej knižke. Dokonca som myslela, že by tvoja mama prispievala," keď som sa nad tým zamyslela vyzeralo to celkom reálne... jediný problém dohodnúť sa s mojou mamou. Veď by to bolo len dve ulice od nás a každý deň po škole by som jej mohla nosiť moje známky. To by sa už doriešilo, ale... neviem.
"No... takže dnes by si to celé vysvetlila mojej mame a ak by súhlasila.... tak sa sem nasťahujem," vlastne som bola aj rada, že mi to navrhla aspoň sa zbavím mami. Vybrala som telefón a mame som napísala, aby prišla dnes o 16:00 k Sammersovi. Je to tu tá najlepšia reštaurácia. Lenže bolo len ráno tak čo teraz. Molly potom navrhla, aby sme si spravili návrh. Síce je to byt, ale obrovský. Je tu spáleň, tri decké izby, obrovská obývačka spojená s kuchyňou. Ešte aj každá izba ma svoju kúpeľňou. Tak sme si to nakoniec zobrali za ten kratší koniec. Každá sme si navrhli svoju izbu. Moja vychádzala na 200 000 a Mollina na 200 002. Potom sme sa pustili do zvyšku. Celková suma nám vyšla jeden milión. Molly potom išla za mojou mamou. Ja som medzi tým niečo nakúpiť... nevedela som čo mám tie dve v nákupnom centre robiť. Nakoniec som sa len tak bezcieľne prechádzala. Ani neviem ako som do niekoho nabúrala. Zdvihla som hlavu, aby som tej osobe videla do očí. Bol to nádherný chalan. Mal nádherne modré oči a blond vlasy.
"P...prepáč," zaskočené som mu povedala. Milo sa usmial a chytil ma za ruku (ktorá ani neviem ako) skončila na jeho hrudi. Myslela som, že niečo povie, alebo ma odsotí... ale on ma namiesto toho pobozkal.
"Ako sa voláš?" neskrývaním obdivom sa ma spýtal. Bolo to presne podľa mojich predstáv. Vždy som si predstavovala ako narazím do nádherného chalana a my sa do seba zamilujeme.
"Ja... ja som... Elizabet," koktavo som povedala. Pustil moju ruku a jemne sa ku mne sklonil. Už som si myslela, že ma pobozká, ale on mi do ucha zašepkal: "Ja som Damien." Potom sa znova narovnal. Vôbec som nevedela čo mám povedať. Pomalinky sa mi začal zrýchľovať dych. Po dlhej chvíli vytiahol telefón a podal mi ho. Spravila som to isté. Obaja sme tam naťukali svoje telefónne číslo. Vrátili sme si ich a to bola aj naša rozlúčka. Otočila som sa smerom kadiaľ by už každú chvíľu mala bežať Molly. Keď už som si začínala myslieť, že sa neukáže. Spoza rohu vyletela ako neriadená strela rovno ku mne. V jej ruke som identifikovala šek. Nevedela som však či je to vážne ten šek, ktorý očakávam. Rovno som napla dlane pred seba. Molly sa zastavila a vložila mi ho do dlaní. Bolo tam 550 000.
"Dovolila to?" s malinkou dušičkou som sa opýtala. Nevedela by som si predstaviť, že by moja mama vážne na niečo také pristúpila. Nemohla som tomu uveriť... veď. Vždy mi hovorila do 18 nepôjdeš s domu. Ako normálny teenager som sa na to vždy urazila.
"Áno!" nakoniec Molly prerušila môj vnútorný dialóg. Áno... rozozvučalo sa to slovo zo všetkých strán. Áno... ja budem bývať s Molly. Áno... budeme samé v byte. Áno... budeme sa o seba starať. Bolo to úžasné. Rovno som sa Molly hodila okolo krku. Ani sa ma nepokúšala odtlačiť. Aj ona ma objala. Mohli by sme takto stáť večnosť, ale v tom som si spomenula...
"A kedy máme nakúpiť nábytok? A ako to bude s tebou a zo školou?" obe sme sa narovnali a Molly ma chytila za ruku. Neviem kam, ale niekam ma začala neúprosne ťahať. Asi v tri štvrtine cesty som si uvedomila, že ma ťahá k autu. Bez slova som si sadla na miesto spolujazdca. Molly vyštartovala ( a ako som usúdila) a nemierila to rovno k obchodu s nábytkom.

Prešli asi tri mesiace a všetko sa dalo konečne do poriadku. Teraz bývam s Molly. Všetky dni si užívam plnými dúškami. Lenže niečo ma aj tak stále tiaži. Kiki sa prestala zo všetkými v škole baviť a pripadá mi to, že jej rodina prišla o všetky kontrakty. Ale rozhodla som sa na všetko vykašlať a sústrediť sa na Molly a Damien. Damien je ten chalan, ktoré ho som stretla v nákupnom centre. Tak voľajako sme spolu začali chodiť. Vlastne ani presne neviem ako sa to stalo. Akurátne som sa pripravovala na rande, keď na mňa Molly začala kričať s kuchyne. Vyžehlila som si posledný prameň vlasou a išla som za ňou. V obývačke sedel Damien. Najlepšie na tom bolo, že som ešte nebola oblečená a mala som na sebe iba čierne tielko (ktoré používam na spanie) a čierne nohavičky. Ako náhle som ho zbadala zaliezla som do kuchyne za Molly.
"Molly! Prečo si ma neupozornila?!" polohlasom som jej povedala. Iba sa usmiala a vytlačila ma do obývačky. Mala som sto chutí ju zabiť, ale sadla som si vedľa Damiena a dala som mu krátky bozk.
"Nemal si prísť až o pol hodinu?" pohľadom na hodinky som sa ho spýtala. Bilo na hodinách pol piatej.
"No, mal ale doma som sa nudil tak som prišiel skôr," zagúľala som očami a odišla som do izby. Obliekla som si bledunko oranžovú voľnú blúzku pod ktorú som si dala biele tielko a obliekla som si modré rifle ktoré som si jemne vyhrnula ešte som si dala sándalky. S pod postele som vybrala novú bielu kabelku na krátke uško do ktorej som si dala mobil, peňaženku a atď. Ešte som si dala jemný make - up a vrátila som sa k Damienovi.
"Hotovo?" s úsmevom sa ma spýtal. Prikývla som a vystrela som ruku jeho smerom. Pomaly sa postavil so sedačky a chytil ju.
"Ja už idem," zakričala som k Molly. Nič sa neozvalo späť tak som tam išla. Molly bola opretá o stenu a pred ňou stál Jamie. Molly mi iba zamávala a ja som sa s úsmevom na perách vrátila k Damienovi. Zobrala som si od neho kabelku a išli sme preč. Mali sme dnes 3. výročie. Išli sme do najlepšej reštaurácie v meste. Vošli sme dnu a privítali nás vyobliekaný a vyumelkovaný ujko. Damien mu nadiktoval svoje meno a on nás odviedol k stolu. Bolo to tam nádherné. Stoly boli postavené okolo obrovského okrúhleho akvária plného morských rýb. My sme mali stôl rovno pri ňom. Všetky tie ryby ma fascinovali. Po dvoch minútach ma vytrhol zo zamýšľania Damien.
"Bell? Čo si dáš?" milo sa ma spýtal. Prvýkrát som sa pozrela na menu. Trikrát som si to prezrela. Nakoniec som zdvihla zrak a pozrela som sa na Damiena. Cez stôl sme sa chytili za ruky.
"Nevieš si vybrať?" spýtal sa ma Damien. Prikývla som a z hambou na očiach som sklonila hlavu k zemi. Jemne mi ju dvomi prstami zdvihol. Pozrel sa mi do očí a pobozkal ma. Prvýkrát som zavrela oči. Bolo to úžasne nevedela som sa toho okamžiku nabažiť. Po chvíľke si znova sadol. Pomaly som do úst nechcela nasať vzduch, aby som sa nezačala vznášať. Zobral menu a začal mi vysvetľovať čo je čo. Keď som si ani po tomto nevedela vybrať. Vybral mi on. Myslím, že to bol voľajaký šalát s malými kúskami mäsa a s opraženým toastom. Na pitie nám objednal červené víno a sódu. Neviem či zabudol na to, že ja veľmi alkohol nemusím... Asi po dvadsiatich minútach nám doniesli to nádherné jedlo. Vychutnávala som si každý kúsok, ktorý som vložila do úst. Na tanieri mi toho už veľa nezostalo.
"Bell, išla by si so mnou na ples?" nakoniec sme zistili sme zistili, že spolu chodíme aj do školy. Lenže Damien je v poslednom ročníku. Tento rok majú maturitný ples a každý si môže priviesť partnerku aj s nižších ročníkov. Odkedy oznámili, že bude ples a ja som zistila, že Damien je v poslednom ročníku som dúfala v túto otázku. Keď mi ju však položil nevedela som ako zareagovať.

Pokračovanie nabudúce
J
 


Comments

1 Chris - chan Chris - chan | Web | 16. may 2011 at 16:00 | React

prosim ťa, aký je ten bášin blog???

2 Benny Benny | Web | 17. may 2011 at 14:21 | React

to už si tak poinformovanáá XDXD že ho mám? :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement